Malý brat vojny

20.08.2007 zdroj: Plus 7 dní

„Keď sa obliekam do výstroja, cítim sa ako gladiátor," hovorí hráč indiánskeho športu lakros.

V prilbách a so širokými plecami vyzerajú ako hráči amerického futbalu, ktorí si zobrali hokejky. A na tie hokejky si ešte aj zavesili sieťky. Už krátky pohľad na hru však naznačí, že ide o dramatický a nesmierne rýchly šport. A tvrdý, hráči idú do seba poriadne ostro, či už telom, alebo spomínanými palicami. Vlastne, ide o lakrosky a o šport, ktorý sa v jazyku belochov nazýva lakros.

Leto hokejistov: Indiáni, ktorí ho pred stáročiami hrali po prvý raz, mu hovorili bagattaway alebo malý brat vojny. Na severoamerickom kontinente, najmä v Kanade a na východe USA, je to obľúbený letný šport, v rokoch 1904 a 1908 bol dokonca súčasťou olympijských hier, naposledy sa pod piatimi kruhmi predstavil ešte v roku 1984 v Los Angeles ako ukážkový šport. V Severnej Amerike sú profesionálne súťaže podobné tým v hokeji či basketbale a najmä v Kanade sú poprední hráči lakrosu uznávané športové osobnosti. Nečudo, lakros je tam letný tímový šport číslo 1 a hrávajú ho aj celebrity zo sveta ľadového hokeja, taký Wayne Gretzky bol skvelý lakrosár rovnako ako ďalšie známe kanadské mená ako Brendan Shanahan či Joe Nieuwendyk. Tento šport už dorazil aj na Slovensko, a aj keď pomaly, ale predsa tu nachádza svojich nadšencov.

Diplomovka: Paradoxne, k nám sa dostal v rámci vysokoškolského štúdia. Mark Lichtner, fanúšik Indiánov a ich kultúry, ktorú študoval aj na univerzite, organizoval s partiou kamarátov pre deti letné indiánske tábory. „Tam sme po prvý raz vyskúšali takzvaný český jednoručný lakros, ktorý hrávali hlavne skauti," spomína Mark, ktorý je dnes prezidentom Slovenskej lakrosovej federácie. „Počas štúdia kultúry pôvodných obyvateľov Ameriky, ktoré ma nakoniec priviedlo aj na katedru etnológie a kultúrnej antropológie v Bratislave, som sa dostal do Washingtonského múzea prírody, kde som sa stretol s Thomasom Wennemom, etnomuzikológom a zároveň odborníkom na lakros. Mal rád české pivo a veľa sme sa pri ňom rozprávali. Cez neho som sa dostal k mnohým zbierkam Indiánoch v Smithsonian Inštitúte, rozpával som sa s potomkami Indiánov. Raz mi povedal: Človeče, si ten, čo donesie lakros na Slovensko" spomína Mark. Najskôr ešte váhal, nakoniec sa vybral na skusy do Prahy. Videl som tam po prvý raz lakros na vlastné oči a zostal som v šoku. To, čo som videl, predstihlo moje predstavy, bol to skutočný bojový a tímový šport." Na jeseň 2002 vnikla myšlienka založenia lakrosovej federácie. Vo februáry 2003 vznikol prvý Slovenský klub, ktorý dnes nesie meno Bratislava Tricksters ktorý odohral premiérový zápas s viedenským tímom Monarchs. Prehral, výsledok však nebol podstatný.

Dva druhy lakrosu – field lakros s desiatimi hráčmi na futbalovom ihrisku a boxlakros s mantinelmi, podobne ako hokej s piatimi hráčmi a brankárom. Strieda sa podľa potreby, ako nám povedali samotní hráči, po tridsiatich sekundách v plnom nasadení majú dojem, že umierajú… Behá sa tu o život a loptička dokáže lietať neuveriteľnou rýchlosťou. „Profesionálom namerali takmer stošesťdesiat kilometrov za hodinu," hovorí tréner Martin Kramár. „My sme ešte nemali možnosť zmerať si to, ale ak by to bola stovka, bolo by to super." „V lakrose je povolené aj to, čo napríklad v hokeji nie je," usmieva sa Martin. „Povedzme, sekanie po rukách, ale len vtedy, keď súper drží palicu. Po nohách sa nesmie, ale poznáte to, v zápale boja sa to občas stane. Takisto sú zakázané aj údery do hlavy." Zranenia v lakrose sú časté, postihnuté bývajú najmä krížové väzy a kolená celkovo. Modriny sú bežné a ide o také rany, že sa robia aj cez chrániče. „Keď sme začínali, bolelo nás všetko. Teraz koľkokrát o údere ani nevieme, to, že sa niečo stalo, zistíme až podľa modrín niekedy fakt veľkých," hovorí brat Marka Lichtnera Tomáš, ktorý sa na turnaji Austrian Open stal najužitočnejším hráčom.

Len pre atlétov: Tak ako samotný lakros sa na prvý pohľad javí ako mix športov, aj lakrosári na Slovensku sa väčšinou pôvodne venovali niečomu inému. „Ja som robil plávanie, sú tu atléti aj hráči amerického futbalu, hokejbalista, chalani, čo robili bojové umenia," hovorí Patrik Pytel, bývalý hráč Tricksters. A čo podľa neho musí mať dobrý lakrosár? „Najmä musí vedieť využiť svoje prednosti. Malý hráč rýchlosť a obratnosť, veľký sto kilogramový hráč musí zase byť ako nezastaviteľný rušeň. Lakrosár musí byť aj dobrým atlétom, kto nemá rád beh, pre toho to asi nebude. A treba mať oči pre hru a svojich spoluhráčov. Vidieť, kde sa pohybujú, často im aj zakričať, keď sú v ohrození súpera."

Dnes Tricksters hrajú v Česku a najmä v Dunajskej lakrosovej konferencii s tímami Rakúska a Slovinska takmer štyridsať zápasov za sezónu. Naposledy dosiahli skvelý úspech, keď šokujúco vyhrali na turnaji Austrian Open vo Viedni medzi najlepšími tímami kontinentu. Teraz sa reprezentácia chystá na európsky šampionát do Fínska. „Do tímu by sme radi zavolali aj Thoma sa Hajeka, ktorý hrá v severo-americkej profilige za Philadelphiu Wings. Narodil sa na Slovensku a hoci už vyrastal v Amerike, mohol by za nás hrať. Je to kvalitný obranca," hovorí Mark a smeje sa, že aj keď Česi patria k širšej svetovej špičke, profihráča v Amerike ešte nemajú."

Triksters majú dokonca aj družstvo dievčat, ktoré by sa tiež rado rozrástlo o nové členky. „Tímy detí zatiaľ nemáme, ale mládež je vítaná," hovorí prvý muž slovenského lakrosu Mark Lichtner.

V povinnej výbave hráča nesmú chýbať rukavice, prilba s mriežkou na tvár, chrániče pliec, rebier a hrudníka, suspenzor a samozrejme, lakroska. Hrá sa s kaučukovou loptičkou, ktorá je o niečo menšia ako tá na tenis.

Na lakros sa vyrábajú špeciálne všetky súčasti výstroj a na začiatok sa dajú použiť aj prvky z iných športov, napríklad z hokeja. Cena lakrosovej prilby sa začína na dvoch tisíckach, chrániče na lakte stoja asi 1 500 korún, rukavice, ktoré sú mäkšie ako hokejové, aby sa dalo s lakroskou šikovne krútiť, stoja od troch tisíc. Používajú sa často aj chrániče lakťov, brucha a krížovej oblasti chrbta a pre istotu aj zubov. Cena lakrosky, teda špeciálnej palice so sieťkou na konci, závisí najmä od materiálu, vyrába sa z dreva, hliníka, ale aj titánu. Ich cena sa začína na sume 2 000 korún. Sieťku alebo poket si každý hráč viaže sám, každý má svoj špeciálny spôsob, ktorý mu vyhovuje pri práci s loptičkou. Hovorí sa, že neexistujú dve rovnako uviazané sieťky.

Tomáš Lichtner pridáva: „Je to tímový šport. A keď sa obliekam do výstroja, cítim sa ako gladiátor, ktorý sa chystá do vojnového ťaženia, aby bojoval za tím, ktorý chce vyhrať."

• plus7.pdf 3.12 MB